Island 2015 • Výstup na Herðubreið

Herðubreið alebo posmešne Bábovka je najznámejšia hora islandského vnútrozemia. Pre Islanďanov je to niečo ako náš Kriváň - národná a uctievaná hora. Málokto však k nej odbočí z vnútrozemskej cesty F88 (Öskjuleið), a to napriek tomu, že aj samotná cesta autom pod horu je jeden z najparádnejších cestovných zážitkov. Je to škoda, cesta aj hora sú veľmi emotívne a väčšiu pozornosť milovníkov prírody si rozhodne zaslúžia.

Majú niekoľko vecí spoločných - sú krátke, ale pestré; pôsobia dobrodružne a človek sa na nich trochu zapotí, no pri triezvom pohľade sú jednoduché a ľahké. Skutočné nebezpečie na nich hrozí len v prípade hrubého podcenenia. Pri tom všetkom nie sú nadmerne únavné a končia v správnej chvíli.

Prevýšenia: ↑↓1 005 m
Vzdialenosť: 3,5 km, 3-7 hod.
Teplota: ráno 3 °C, cez deň 8 °C
Obtiažnosť: stredná,
nutná prilba, mačky a cepín
Pravda je, že počasie je tu často horšie ako v okolí - a to už celé vnútrozemie nie je zrovna najprívetivejšie. Dobre o tom vypovedá aj moja súkromná štatistika - zo štyroch pokusov o výstup na Herðubreið som sa dvakrát nedostal ani na parkovisko, raz som sa otočil pod horou a len raz sa mi podarilo vystúpiť nahor. A aj to som mal takmer po celý čas zamračené a bez výhľadov, napriek veľmi priaznivej predpovedi počasia. Išiel som v silnom vetre, neskôr vo víchrici a v oblačnej čiapočke, ktorú si Herðubreið vytvára po väčšinu roka. Vidieť ho bez oblaku sa príliš často nepodarí. Napriek tomu stojí túra za to.

Prístup

Cesta pod horu začína odbočkou z F88 východne od ostrého chrbátu Herðubreiðartöglu. Má asi 11 kilometrov a trvá zhruba hodinu. Spočiatku nič nenapovedá, aká zábavná cesta to bude - ide sa rýchlou pieskovou púšťou s občasnými kameňmi. Tá sa však po príjazde k úpätiu Herðubreiðartöglu zmení na pomalé predieranie sa pomedzi kamene či hľadanie prejazdu cez zvlnené a potrhané lávové pole.
V sedle medzi Herðubreiðartöglom a samotným Herðubreiðom sa auto dostáva na lávové pole plné pahorkov a vyvýšenín, kde si treba dobre rozvážiť každé otočenie volantom, aby nezostalo visieť na bruchu. Medzitým sa do cesty priplietajú žľaby vyplnené mäkkým lávovým pieskom, ktoré sem naplavili dažde z bočných stien oboch hôr. Jeden z nich nám pred dvoma rokmi zabránil dostať sa autom až k parkovisku - piesok bol príliš mäkký a schod vymletý vodou bol skoro metrový, zapadol by som tam do pár sekúnd.

Tento rok však už cesta viedla o pár desiatok metrov vedľa, po pevnejšom podklade priľahlého pahorku. Celkovo sa cesta každým rokom zlepšuje.
Hora aj parkovisko pod ňou ležia v národnom parku, takže je zakázané tam prespávať. Noc sa dá stráviť v neďalekej oáze Herðubreiðarlindir, odkiaľ však peší prístup aj cesta autom na parkovisko pod Herðubreiðom trvajú zhruba rovnako - dve hodiny.
Herðubreiðarlindir, žiarivá oáza na brehu rieky Jökulsá á Fjölum.
Je to preto, že chodník pre peších ide priamo okolo severného úpätia hory, cesta však obieha celú horu aj priľahlú púšť z juhu, takže je dlhá asi trojnásobne. Popri tom je prepletanie sa cez lávové polia pomerne pomalé a zdĺhavé.

Výstup

Túra z parkoviska na vrchol je v druhej tretine dosť technická, stúpa sa zasneženým žľabom, ktorý má miestami cez 40 stupňov. Je však bez problémov prístupná turisticky, človek nemusí byť horolezec, len nesmie mať mindráky z exponovaného terénu. Mačky alebo lepšie nesmeky sú povinné, cepín je vhodný - mal som ho, ale nepoužil. Na čo však človek rozhodne nesmie zabudnúť je prilba! Z mäkkých lávových stien nad snehovým poľom sa uvoľňujú kamene. Tie väčšie sa väčšinou civilizovane šmýkajú nadol stredom žľabu, menšie (veľkosti päste) však často nekontrolovane skáču sem a tam.

Viem si predstaviť, že v počasí, v ktorom som tam bol, by som to poloroztopené snehové pole prešiel aj bez mačiek a cepínu, bez prilby však rozhodne nie.


Ale po poriadku. Výstup začínam stúpaním od parkoviska k severozápadnému snehovému žľabu asi o 700 metrov vyššie. Spočiatku idem suťoviskom, neskôr po drobnom štrku a piesku. Sklon sa s pribúdajúcou výškou zvyšuje.

Je jasno, ale silný južný vietor od ľadovca Vatnajökull (ktorý tu podľa predpovede nemal byť) je nárazový a  studený, preto si pod membránovku obliekam aj páperový sveter. Občas, keď sa dá ísť v žľabe za bočným rebrom skrytým pred vetrom, idem radšej tade, aj keď je plný mäkkého piesku a každý krok sa zosuniem o pol kroka naspäť.

Stúpam pomaly, veľmi pomaly, asi tristo metrov za hodinu - veď na túru mám celý deň a podľa predpovede počasia má byť zhruba od desiatej jasno a len slabý vietor, a od dvanástej má nastať turistický sen - bezvetrie, azzuro. Chodník je jasne viditeľný, navyše sa smer dal dobre naštudovať z vhodne umiestneného plániku s trasou pri parkovisku, takže sa môžem venovať panorámam.

Láva pod kopcom je stuhnutá do zaujímavých kreácií, priehlbiny sú vyplnené jemným pieskom splaveným z Herðubreiðu. Krížom cez to sa vinie úzka stužka vyjazdenej cesty. Zábavné je hľadať auto, z tejto výšky vyzerá len ako jeden z mnohých kameňov v lávovom poli. V diaľke sa v Ódáðahraune pekne rysuje ostrý tieň Herðubreiðu.
Prichádzam pod snehové pole a rozhodnem sa ho trochu obísť zľava, aby som získal výškové metre na pevnom podklade. Ako som neskôr zistil, úplne zbytočne. Keď si obujem mačky a vstúpim na sneh, zisťujem, že je primerane mäkký na zakopávanie stupov, ale noha neubieha a drží pevne.

Padajúce kamenie

Prvú ranu kameňom do prilby dostávam už pri obúvaní mačiek. Je to poriadna šupa, našťastie sedím pevne a tak ma nezhodí. A je to pre mňa varovanie, lebo na výstrahu pred padajúcim kamením som už medzičasom zabudol, takže na snehovom poli stále hľadím nahor.

Druhá rana prišla neviem odkiaľ, som takmer uprostred snehového žľabu, dvadsať metrov okolo mňa nie je žiadna stena a po padajúcich kameňoch som sa neustále pozeral. Napriek tomu ma jeden dostal.

Pár metrov odo mňa je lávový výčnelok so zabudnutou mačkou. Niekoho doma asi čakalo nepríjemné prekvapenie...

Veľké kamene sa kultivovane zosúvajú stredom, preto kráčam asi dva metre povedľa. Postupne získavam istotu, dokonca si dovolím jeden driftujúci balvan pár metrov odo mňa odfotiť.
Snehový žľab je pred južným vetrom ukrytý v závetrí, takže ten ma - chvalabohu - netrápi, a môžem sa venovať len kameňom a kochaniu. Sklon svahu sa v hornej časti blíži 45 stupňom, ale je primerane mäkký na kopanie stupov a dostatočne pevný, aby sa stupy neuvoľňovali. Ideálna kombinácia, vôbec to nestojí veľa síl.

Zábavné sú čierne lávové kamene, ktoré slnko rozohrieva a tie roztápajú sneh v tesnej blízkosti. Vznikajú tak malé priehlbiny s kameňom uprostred, v ktorých sa pomaličky zosúva.
Nad snehovým poľom sa dostávam do lávového suťoviska. Je citeľne chladnejšie a keď vystrčím hlavu spoza hrany na náhornú plošinu stolovej hory, dostanem facku od prudkého nárazového vetra. Tak sa v závetrí rozložím a urobím si jesť.

Medzičasom sa namiesto vyjasnenia zatiahne, po pár metroch na planine nevidieť na krok. Pre tento prípad mám GPS s niekoľkými nahratými trasami. Pár cestopisov varovalo pred bielou tmou, ktorá kvôli večnej oblačnej čiapočke pod vrcholom Herðubreiðu hrozí, tak som sa vybavil.
Vietor je nepríjemný, určite cez 60-70 km/h, ale aspoň rozfukuje mračno, v ktorom kráčam, a ja na pár desiatok sekúnd vidím okolo seba a môžem zamieriť k najbližšiemu mužíkovi. Tých je tu naozaj veľa, označujú niekoľko paralelných ciest. Nedá sa tu veľmi stratiť, stačí držať juhovýchodný smer. Planina je posiata snehovými poliami. Sneh je mokrý, často sa prepadá a pod suťoviskom je počuť zurčanie vody. Teda, pokiaľ si vietor urobí prestávku...
V sporadických trhlinách rozfúkaného mračna vidím okolo seba do ďaleka a je mi jasné, že predpoveď počasia úplne nevyšla. Je veľmi vlhko a hore sa formuje výšková oblačnosť.

Vrcholový kráter

Blížim sa k malému 150-metrovému pahorku v južnej časti náhornej plošiny. Je to vrcholový kráter s priemerom asi 300 metrov a čiastočne prepadnutými okrajmi. Asi.
Vrchol Herðubreiðu je zahalený v hrubom mračne, odkrýva sa len v záveterných turbulenciách. Čo však viem určite, je to, že je celý pokrytý snehom a rýchlosť mračna, ktoré sa cez neho prelieva, je určite cez 100 km/h. Je to ako pozerať sa na preteky balíkov vaty. Poriadna víchrica.

Žiadne stopy, mužíkov ani chodník nevidím, a tak do prudkého pahorku stúpam s traverzom doľava, na stranu odvrátenú od vetra. Aj tak však dostávam pár pekných faciek od turbulencií, jedna ma zhadzuje asi o desať výškových metrov nadol. Všade je však mäkký sneh, takže ma to nijako nerozhodí. Túra však už nie je príjemná, som obklopený bielou tmou, lomcuje mnou víchrica, tvár mi brúsia zamrznuté čiastočky vody a smer držím len vďaka GPS. Občas si nedovidím ani na nohy.

Trasy v GPS však obchádzajú celý kráter dookola. Tým by som sa dostal na náveternú stranu a to v tomto vetre jednoducho nezvládnem. Takže vyliezam na severný okraj krátera dúfajúc, že vrchol aspoň uvidím.
Pársekundová možnosť rozhľadu mi ukazuje nejakú vežičku len niekoľko metrov predo mnou. Vyzerá to ako vrcholová mohyla, ale keď sa po chvíli ukáže jasnejšie, vidím na nej solárne panely, asi to bude niečo meteorologické. Zároveň sa odhalí okraj kráteru. Neviem sa tam však dostať, vietor spoza hrany kráteru ma tam nepustí, preto radšej trochu odcúvam.
Skúšam sa plaziť, ani to však nejde. A tak sa za hranou v závetrí prikrčím a čakám, kedy vietor mračná rozfúka, aby som videl vrchol. Vietor tu našťastie nie je veľmi studený, môže mať tak 5-7 stupňov, a tak mi ani nie je nijako výrazne zima.

V prestávkach medzi silnými poryvmi vystrkujem hlavu nad hranu a fotím, čo vidím. Väčšinou biele nič. Po trištvrtehodine sa na mňa usmeje šťastie a vidím protiľahlý svah vrcholového kráteru. Na prekvapenie je však podo mnou!
Vyhrabem si zákop až ku okraju, aby ma vietor nesfúkol, a nech sa pozerám ako pozerám, vychádza mi, že som na vrchole! Po pár minútach dokonca vidím modrý ľad kráterového jazierka. Opatrnosť bola namieste, hrebienok je prudký a pád na kamene by som rozchodiť nemusel.
Som naozaj rád, že vrchol je na tejto strane a garminovská mapa je nepresná. Trasy z logov asi obchádzajú kráter dookola len kvôli výhľadom a nie kvôli vrcholu, ako som si myslel na začiatku.

Návrat

Cesta naspäť je veľmi rýchla. Po prvé idem z kopca, po druhé mám v chrbte silný vietor a po tretie nemusím hľadať cestu, idem po vlastných stopách.
Výhľady sú skalené vysokou vlhkosťou, Askja sa vynára iba v náznakoch. Na druhej strane, pohľad na lávové pole Ódáðahraun na východe nie je pokazený tieňom Herðubreiðu tak ako ráno.
Silný vietor má svoje výhody - na kreácie vyfúkané z oblakov sa dá pozerať donekonečna. Obraz sa neustále mení v niekoľkých úrovniach.
Aj zostup firnovým žľabom je parádny, poludňajšie slnko ho trochu roztopilo a noha sa zabára až po členok, takže sa dá dolu krásne utekať. Čistá rozkoš. Po hodine som naspäť pri aute.

Celá túra z parkoviska a naspäť mi trvala niečo vyše 5 hodín, aj s takmer hodinovým (neúspešným) čakaním na okraji vrcholového krátera, kým vietor rozfúka oblačnú čiapočku. Myslím, že v dobrom počasí by sa to dalo stihnúť za tri hodiny - a to už je dosť krátka doba, aby si to človek vybehol poobede napríklad pri návrate z Askje (nutné je prirátať hodinovú cestu k odbočke z F88 k parkovisku pod horou), prípadne to od rána stihol z Mývatnu aj naspäť.

Kto by však výstupu venoval viac času, môže sa poprechádzať po náhornej plošine. Najmä v peknom počasí je na čo pozerať, pritom je to takmer rovina a človeka to nestojí žiadne sily.
Obtiažnosť treku je stredná, aj to len kvôli výstupu vo firnovom žľabe, kde treba použiť pomôcky (predovšetkým prilbu a nesmeky alebo mačky). Je to však nezáludné snehové pole bez trhlín či podmytých okrajov. Zvyšok je prechádzka.

O to viac však treba dávať pozor na počasie, Herðubreið má vlastnú mikroklímu dosť nezávislú od počasia navôkol. Je známy hustým oblakom, ktorý zahaľuje jeho snehovú náhornú plošinu aj s vrcholom, často sa človek dostáva do bielej tmy, keď nie je vidno ani na koniec ruky, a stráca orientáciu. Preto treba mať v zálohe GPS s nahratou trasou, inak človek cestu nenájde. Kritické je pritom nájsť zostupový žľab, správny je len jediný.


Viac fotografií z cesty nájdete vo fotogalérii na Picase.
A trasa výletu Island 2015, aj tu.


O starších cestách si prečítajte v cestopisoch Island 2010 a Island 2013.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára