Nepál 2014 • Okolo Kančendžongy - a hlavne Jannu!

Trek okolo Kančendžongy má smolu v tom, že nemá žiadne naj. Ale je vo všetkom druhý, je takmer naj. Nemá majestátny Ama Dablam ako EBC trek, zato má Jannu, a to dokonca zo všetkých strán. Nemá impozantnú 15-kilometrovú hradbu vrcholov ako je Grand Barrier pri jazere Tilicho, zato má o tretinu kratší ale nemenej zaujímavý hrebeň pod Gimmigelou. Jednoducho, z každého pohľadu mu niečo do toho naj chýba, na druhej strane je tento trek pestrý a má naozaj všetko.
Časť 1: Severný trekČasť 2: Spojnica (najkrajšia časť) a južný trek

Trek tak trochu zavádza názvom. Kančendžonga je hraničný vrch medzi Nepálom a Indiou, takže sa dookola obísť nedá, hranica je nepriechodná. Preto sa trek delí na dve časti - severnú a južnú. Jedným sa človek dostane na sever od Kančendžongy, druhým na juh do údolia ľadovca Yalung (Jalung). Prechod z jednej časti na druhú je nad pásmom džungle, zhruba na úrovni osady Ghunsa. Takže pokiaľ chce človek vidieť Kančendžongu z oboch strán, musí prejsť oba treky.

Obyčajne sa jednou stranou stranou ide hore, potom sa trochu vráti dolu na hranicu džungle, prejde sa na druhú stranu a znova vyjde nahor. A tou istou stranou sa potom vráti do civilizovaných oblastí. Celý trek tak má tvar nakloneného písmena H, žiadne okolo sa nekoná, človek sa z alpského pásma musí vracať po tej istej ceste.

GPS záznam treku. 20 dní, 227,5 kilometra,
prevýšenie cez 15 000 metrov. Zobraziť na väčšej mape.
Pri plánovaní narážam na takmer neprekonateľnú prekážku - oblasť Kančendžongy je restricted area, uzavretá oblasť, a vstup je turistom povolený iba so sprievodcom a v skupinách, čiže najmenej dvom. Zohnať parťáka na tak dlhý trek nie je úplne jednoduché, málokto si môže dovoliť vypadnúť na vyše mesiac z roboty.

Našťastie mám tajný tromf - Poľku Annu, ktorú som stretol minulý rok pod jazerom Tilicho a ktorá má nielen kopec voľného času, ale aj peniaze. Trek totiž nepatrí medzi najlacnejšie, po prvé treba zaplatiť sprievodcu, ktorý pre túto odľahlú oblasť nie je úplne za babku (je zhruba dvakrát drahší, ako na frekventovanejších trekoch), po druhé sú drahšie aj ubytovanie i jedlo mimo obývaných oblastí, a po tretie je dosť zložitá doprava na štart treku. Najprv sa treba dostať autobusom alebo lietadlom do juhovýchodného cípu Nepálu (Biratnagar, Birtamod), potom autobusom alebo terénnym autom do Taplejungu, tradičnému štartovému miestu treku. V sezóne sa dá letieť až do Suketaru, takmer na štart treku, ale kvôli hmlám a počasiu je to veľmi neistý podnik a obyčajne je spoľahlivejšie to auto. Tak či tak cesta jedným smerom zaberie jeden až dva celé dni vrátane noci.

Trochu máme problémy so sprievodcom. Prvý, ktorého nám agentúra ponúkla, nerozumel anglicky ani ťuk. V oblasti Kančendžongy bol síce päťkrát, ale čo z toho, keď sa s ním nevieme dohovoriť. Druhý je už na tom s angličtinou lepšie, tak mu kontrolujem výbavu. Spacák má v poriadku, ale nemá stan ani jedlo. Vraj to nebude problém, pretože ubytovne - aj keď jednoduché - sú po celom treku. Takže 3,5 kila jedla a 1,7-kilový stan vláčim úplne zbytočne, žiadny cestopis ani šéf agentúry sa o tom nezmienil...

Autobusová stanica v Charali.
V rámci znižovania nákladov sme dali prednosť ceste nočným autobusom namiesto lietadla. No, to bol naozaj „skvelý“ nápad... Cesta je dlhá a otrasná. Spať sa v noci nedá, v serpentínach všetko (vrátane mňa) lieta z jednej strany na druhú, na hrboľoch zasa poskakuje hore-dole... 18 hodín (áno, cesta naozaj trvá 18 hodín!) čistého utrpenia. Chvíľa pokoja bola akurát tri hodiny nadránom v nížine pri indických hraniciach, kde boli cesty rovné a prázdne. Ale tam pre zmenu hučal na plné pecky bollywoodsky film, a keďže sme sedeli úplne vpredu pod reproduktorom, náležito sme si to „užili“. V Charali (Čarali) meníme autobus za terénne auto a serpentínové peklo môže pokračovať. Sedem výživných hodín zmietania sa zo strany na stranu.

Prichádzame (lepší výraz by bol pritrpíme) do Taplejungu (Tapledžungu), typického centra nepálskeho predhoria. Veľká dedina v kopci prepchatá obchodíkmi a zaprášenými cestami. Hotel, ktorý náš sprievodca vyberá, nemá ani meno v latinke, ale tvári sa draho - a aj drahý je, 800 NPR za dvojposteľovú izbu je naozaj dosť. Zato má dokonca wifi, TV aj plynovú sprchu, ale jedáleň je v reštaurácii na hlavnej ulici 200 metrov ďaleko. Otravné. Voda stojí 35 NPR, slížová polievka aj zeleninová polievka 100 NPR, kuchyňa dosť zlá.



DEŇ 1: Taplejung (1 820) - Chirwa (1 300 m)

Účet v hoteli v Taplejungu: 1280 NPR (10,50 €)
Prevýšenia: ↑815 m  ↓1 275 m
Vzdialenosť: 20,3 km, 8:45 hod.
Teplota: ráno 10 °C, cez deň 28 °C
Spotreba plynu: 0 min.
Cieľom dnešného dňa je zliezť dolu k rieke a pozdĺž nej sa dostať do Sinwy (Sinui), dediny na jej brehu. Míňame zavlažované polia s kardamómom, ryžou a pšenicou. Kardamóm dáva do roka dve úrody, ryža tri. Snažím sa medzi políčkami zahliadnuť Dobhan - miesto, kde som pred piatimi rokmi končil krátky trojdňový trek a začínal šesťdňový rafting na rieke Tamur. Ale vlhkosť je vysoká, všetko sa pomerne skoro začína ukrývať v šedomodrastom opare.
Jeden z ideových plánov tohtoročného treku je, že po návrate do Taplejungu si urobím naľahko výlet do Dobhanu, aby som si tie dva treky virtuálne spojil. Ale druhý ideový plán zasa ráta s tým, že namiesto Taplejungu skončíme viac na juhu a odfrčíme priamo do oblasti Ilamu, známej čajovej oblasti. Tie dva plány sú navzájom nekompatibilné, čo ma trochu mrzí.

Oblasť je pomerne husto obývaná, s nespočetnými ryžovými políčkami lemovanými zaujímavými stromami či trsmi bambusov. Tie často fungujú ako zdroj lacného stavebného materiálu.
Zostup dolu k Mitlungu trvá 2,5 hodiny veľmi vlažným tempom. Na konci Mitlungu je malá ubytovňa s reštikou, kde majú len dal bhat (nepálske národné jedlo) alebo zeleninovú polievku za 200 NPR, za ďalších 50 kupujem vodu. Zažívam príjemné prekvapenie, keď oproti mne vybehnú dve prťavé dievčatká a jedno mi dáva kvet orchidey, ktorý schovávala v dlani. A ja buran som pre ňu nemal nič...
Páči sa mi tu, v celej oblasti. Nie je tu špina ako vo zvyšku Nepálu, ľudia sa o okolie starajú. Pri dome majú upratané, v predzáhradke vysadené kvety, múriky upravené, drevo či kukuricu uložené, na zemi žiadne porozhadzované sáčiky ani fľaše. Fantázia

Do Sinwy prichádzame skoro, je len štvrť na tri. Je to pomerne nezaujímavá a nepekná dedina na náplavovej rovine neďaleko rieky, plná obchodíkov.
Tak pokračujeme ďalej, a možno sa nám podarí zmestiť tri dni do dvoch. Ušetrený deň môžeme strávit v opustenom alpskom teréne namiesto rozpálenej džungle, ktorá nevonia mne ani Anke. Novým cieľom dnešného dňa sa stáva Chirwa (Čirua), čo po nepálsky znamena Kút.

Po ceste sa k nám pridáva partia podnapitých miestnych päťdesiatnikov, ktorým sa veľmi páči v Anninej spoločnosti. Anne sa to už páči menej, ale nedokáže s tým nič urobiť. Síce ju obťažujú veľmi milým spôsobom - všetko jej chcú ukázať a vysvetliť - ale človek v cudzej krajine si potrebuje okolie vnímať aj sám. Aspoň chvíľku.

V Chirwe sa ubytujeme v hoteli Tamang Guest House, prichádzame sem po piatej. Je tu fajn, na terase horného poschodia máme rovno pred izbou stôl na večeru aj raňajky, na izbe je zásuvka na dobitie elektroniky, tak si rovno všetko dobíjam.
Izby sú veľmi sparťanské. Nedajú sa očakávať upravené a upratané izby ako v oblasti Everestu alebo Annapúrn. Tu sú dosky opracované len nahrubo, často neohobľované, zbúchané len veľmi nariedko. Aby neťahalo, sú steny aj strop oblepené novinami alebo stavebnými fóliami. A všetko je stiesnené...


DEŇ 2: Chirwa - Amiljosa (2 430 m)

Účet v hoteli v Chirwe: 1000 NPR (8,30 €)
Prevýšenia: ↑1 650 m ↓555 m
Vzdialenosť: 19,9 km, 9:45 hod.
Teplota: ráno 10 °C, cez deň 25 °C
Spotreba plynu: 0 min.
Úseky:
Chirwa - Lelep (1 755 m): ↑600 m ↓165 m, 3:30 hod.
Lelep - Amiljosa (2 430 m): ↑1050 m ↓390 m, 4:30 hod.
Na druhý deň vedie cesta zasa len džungľou, stále dookola len nahor a nadol. Veľmi to uberá síl. Dnešné prevýšenie - rovnako ako včerajšie či zajtrajšie - nebude veľmi presné, takéto štrikovanie po 5-10-metrovych výšvihoch je nemožné akokoľvek odmerať. Tobôž nie s hodinkami s 20-sekundovým intervalom. Cestu už odvčera lemujú smerovníky, čo je v Nepále pomerne nezvyklé. Dúfam, že to je v tejto oblasti pravidlom.
V Tapethoku nám opäť kontrolujú permity (prvá kontrola bola v Sinwe), po moste prekračujeme rieku a západným brehom Tamuru mierime do Lelepu, kde si chceme dať obed. Na mape, ktorá tiež nie je na trasách zrovna obvyklá a zobrazuje prevažne oblasť Makalu, nám sprievodca Mingma ukazuje svoju rodnú dedinu. Jeho rodina tam má niekoľko ubytovní, aj keď deti sa rozpŕchli po celom Nepále a starosť o ne zostala na pleciach mamy.
Čo nám sprievodca nepovedal je to, že do Lelepu si musíme trošku nadbehnúť a urobiť nejaké výškové metre navyše. Pritom sa dal kopec, na vrchole ktorého Lelep stojí, pekne obísť traverzom, aj keď na šípke, ktorá obchádzku avizuje, je napísané Kanchanjunga South, čo vnesie do našich radov trochu zmätok, pretože na južný trek sa odtiaľto dá cez hrebeň prejsť len veľmi obtiažne. Vlastne vôbec, ani miestni tade radšej nechodia.

V Lelepe si dávame dal bhat, ktorý nám prinesú expresne. Potrebujem pollitrovú fľašku na zarábanie vitamínov, tak kupujem aj kolu. Dokopy platím 460 NPR (3,80 €). Je tu naozaj krásne, všetko je ozdobené kvetinami a vládne tu relatívna čistota. Príjemné miesto.
Na pravé poludnie začujeme vrtuľník, ktorý pristáva priamo pod nami. Zavolali ho miestni, ktorí potrebovali odviezť do nemocnice. Nič ako poistenie, z ktorého by to zaplatili, tu nemajú, všetko si musia cvakať sami. Ale ceny pre domácich su asi pätinové oproti turistickým, let z Káthmandu až sem je za 1500 USD. Mňa pred dvoma rokmi stál vrtuľník do Khote, ktoré je asi o polovicu bližšie, 3600 USD.

Decká z miestnej školy pri tej príležitosti prerušujú vyučovanie a aj s učiteľom dobiehajú k pristávacej ploche. Som zvedavý, kde miestni berú toľko peňazí, tak sa na to pýtam Mingmu. Vraj toľko zarábajú na kardamóme. To asi bude aj dôvod, prečo je celá oblasť taká pekná a ľudia veselí a šťastní.
 
Z Lelepu opäť klesáme (ako inak) dolu k rieke a k ďalšiemu z dnešných nespočetných mostov. Tentokrát je cez rieku Tamur, ktorý sa odpája a mieri kaňonom na sever, my sa trepeme pozdĺž rieky Ghunsa na severovýchod. V diaľke sa prvýkrát objaví Jannu (Džanu), 7711-metrový uhrančivý dominantný vrchol celej oblasti.
Je to - aspoň pre mňa - jeden z najzaujímavejších vrcholov vôbec. Dosť šliape na päty Ama Dablamu z oblasti Everestu. Ten však má výhodu v tom, že ho človek má pred očami dva-tri dni a trek vedie priamo pod jeho úpätím, pôsobí tak oveľa mohutnejšie. Prvýkrát som Jannu videl pred piatimi rokmi, keď sme išli raftovať na rieku Tamur. Učaroval mi už vtedy, keď bol dobre 60 kilometrov ďaleko. Veľmi sa na neho teším.

Chodník sa prudko zhoršuje, je plný zosuvov a suťovísk. Pri ďalšom z mostov, tentokrát na východný breh rieky Ghunsa, je usadlosť s dvoma milými dievčatkami, ktoré nás asi desať minút sprevádzajú. Otec s mamou ťahajú hadicu na prívod vody z priľahlého kopca, baby majú voľno a behajú po nie zrovna najbezpečnejšom teréne. Miestami je naozaj exponovaný, ale tak to v horských častiach Nepálu chodí, deti sa musia spoliehať samé na seba. Dievčatá ukazujú Mingmovi miesto s nejakými jedlými bobuľami. Anna z nich ochutnáva, ja - poznajúc svoj citlivý žalúdok - si nechávam túto zábavku ujsť. Aj keď ma to mrzí, na začiatku treku určite nebudem riskovať zažívacie problémy.
Napriek množstvu výšvihov však výška stále narastá len veľmi pozvoľna. Koryto rieky je zarezané do pomerne príkrych svahov, a tak prekročenie každého bočného rebra znamená desiatky metrov navyše. Veľa mostov nejakú nadmernú dôveru nevzbudzuje, buď majú kotvenie zasypané či strhnuté zosuvmi, alebo majú konštrukciu z bambusu, čo pre našinca pôsobí provizórne. Ale držia.
Nakoniec vo výške 2050 metrov prekračujeme most cez rieku Ghunsa naspäť na západný breh a začína prudké hodinové stúpanie s prevýšením 400 metrov až ku Amiljose (Amildžoze). Našťastie sa tentokrát len stúpa a neklesá a občas sa napriek hustej hmle, ktorá nás poobede zahalila, objaví aj nejaký zaujímavý výhľad.

Večer si robím čaj, môj exportný, ťažko zháňaný, s láskou ručne do hodvábnych sáčikov naporcovaný zelený puerh. Naozaj je to to najlepšie, čo sa dá medzi puerhmi zohnať... ale tu chutí ako vývar zo zle vypraných ponožiek. Miestna voda ho úplne zabila. Je síce preváraná, ale chuť je plná dymu z opálenej hliníkovej kanvice, prebíja čokoľvek, čím človek tu vodu ochutí.


DEŇ 3: Amiljosa - Phale (3 255 m)

Účet v hoteli v Amiljose: 1350 NPR (11,25 €)
Prevýšenia: ↑1 570 m  ↓680 m
Vzdialenosť: 14 km, 8 hod.
Teplota: ráno 5 °C, cez deň 20 °C
Spotreba plynu: 0 min.
Úseky:
Amiljosa - Gyabla (2755 m) 840 m ↓500 m, 4:00 hod.
Gyabla - Phale (3255 m) 730 m 180 m, 3 hod.
Vyrážame o obligátnej štvrť na deväť. Dnešný deň bude ďalší z tých, čo sú plné nudných džungľových hore-dolu cestičiek a výšvihov. Veľa výškových metrov pre nič, plus stúpanie do výšky cez 3000 metrov. Aspoň že je viac motivačných výhľadov, hneď zrána krásne vidíme celú Amiljosu. Včera sme kvôli nízkej oblačnosti, ktorá nás poobede obklopila, vôbec nevideli, kde vlastne sme.
Za zmienku stojí len zastávka v Gyable. Dal bhat tu stál neuveriteľných 600 rupií. Ale ako som zistil neskôr, on možno toľko ani nestál, len sprievodca od nás toľko vyinkasoval... Ale k tomu sa ešte vrátim.

Chodník za osadou (osada je asi príliš nadnesené slovo, skôr pár usadlostí) klesá až dolu do koryta rieky. Po pár desiatkach minút sa chodník dvíha do svahu, križujeme množstvo zosuvov, pričom sa otvárajú nádherné výhľady na tyrkysovú vodu obklopenú jesennou krajinou a farebnými kameňmi. Dáva mi to kopec morálnych síl. Slnko praží a je veľmi teplo, na takýto hic som nejako nebol pripravený. Poobede však nastáva obligátna hmla, ktorá sa trhá iba sporadicky.
Po prudkom výstupe prichádzame na planinu posiatu množstvom ohrád a kamenných domčekov. Je to časť Phale, do ktorej sa na zimu sťahujú obyvatelia vyššiepoložených častí a pestujú tu zemiaky. Teraz to však pôsobí ako krajina po konci sveta, mraky prelievajúce sa z jednej strany na druhú tomu teda tiež nepomáhajú.
Teplota po úpeku v džungli klesla na 9 stupňov a tak sa rýchlo ponáhľam do ubytovne (kde, mimochodom, nie je o nič teplejšie), aby som si prezliekol oblečenie mokré ešte z lesa.


DEŇ 4: Phale - Ghunsa (3 425 m)

Účet v hoteli v Phale: 1050 NPR (8,75 €)
Prevýšenia: ↑235 m  ↓65 m
Vzdialenosť: 4 km, 1:30 hod.
Teplota: ráno 3 °C, cez deň 15 °C
Spotreba plynu: 0 min.
Dnešný deň je v podstate oddychový, čaká nás len dvesto výškových metrov a niečo vyše hodinky chôdze. Taký aklimatizačný deň v malom.

V roztrhanej oblačnosti konečne navôkol vidím aj nejaké kopce. Sú to síce iba nejaké pomerne nezaujímavé päťtisícky, ale sú zasnežené a pôsobia vysokohorsky, tak ma to napĺňa. Obzerám si Phale, je vidno, že tu miestni majú relatívny komfort. Osada je elektrifikovaná, napájaná je z elektrárne nad Ghunsou. Majú tu dokonca aj pouličné osvetlenie a elektriny viditeľne dosť, svietia aj cez deň.
Džungle pomaly ubúda, stiesnené rokliny sa otvárajú do širokých údolí tvarovaných ľadovcami a výhľadov pribúda. Dnešný deň sa vyznačuje tým, že Anne padá do potoka foťák a tak nemá čím fotiť. To zamrzí, najmä preto, že konečne je čo fotiť...
V Ghunse sa ubytujeme v ubytovni Kanchenjanga Guest House, kde ma poriadne prekvapí veľmi dobre zásobený obchod. Majú tu snežnice, nejaké tie bundy či kopec rôznych čokoladových tyčiniek, dokonca lítiové AAA baterky (300 NPR za pár), a čo je hlavné - majú aj plynové bomby! A nie nejaké čínske, ale Primus, štvrť- aj polkilové. Štvrťkilová je za tisíc rupií (8,30 €). Som sa s tým nemusel trepať až z Káthmandu...
Na izbe sú zásuvky, takže si pekne všetko znova dobíjam. Nie žeby to bolo nutné - však len bateriek do foťaku mám päť kusov, ale pre istotu.

Umývam sa a periem si veci prepotené z džungle. Na najbližší týždeň je to asi posledná príležitosť, odteraz bude voda len na pitie a umývanie zubov. Vyššie nás čakajú nízke teploty, ani ma nenapadne si nejakú časť tela namočiť a nechať umrznúť... Na studenú vodu si dávam pozor, pretože doteraz som na úplne každom treku v osade na rozhraní džungle a alpského terénu pri umývaní prechladol. Slnko zvádzalo k tomu, že je ešte teplo, ale vzduch mal len 5-10 °C a vietor ma veľmi rýchlo prefúkol. Tentokrát som na to myslel a s vlastným teplom šetril.

Ghunsa je centrum horskej oblasti a križovatka severnej a južnej časti treku. Je na rozhraní džungle a alpského terénu, a keďže sa sem musí vrátiť každý, kto ide severnú vetvu do Kanchanjanga BC, je vhodné tu nechať časť vecí. Napríklad tenké plastové oblečenie do džungle či časť jedla, ktoré je nutné v inej časti treku - v južnej vetve alebo pri prechode cez sedlo Sele La.

Veľa turistov si dáva aklimatizačný deň práve v Ghunse, je tu pohodlne. Na radu kamaráta Olega, ktorý tento trek absolvoval pred rokom, si dáme voľný deň až o deň neskôr, v Khambachene. Je to vraj zaujímavejšie miesto.
Ešte predpoludním sa zatiahlo a spustil sa studený nárazový vietor, tak sa usádzam v celkom peknej jedálni s výhľadom a čítam si. Ale počasie ma naozaj mrzí, každé poobedie sa kvôli vysokej vlhkosti vzduchu zaťahuje a je poriadna kosa. Je to dôsledok cyklónov, ktoré za posledný mesiac veľmi často vznikajú nad Arabským morom alebo Bengálskym zálivom. Cyklón sa síce rozpadne, ale vlhký vzduch, ktorý nesie, naráža na Himaláje a spôsobuje na toto ročné obdobie  trochu neobvyklé počasie. Ale môžeme byť radi, že cyklóny strácajú silu a neopakuje sa situácia spred asi mesiaca, keď cyklón Hudhud sa dostal v plnej sile až nad centrálny Nepál a spôsobil masívne sneženie so spústou lavín a úmrtí.

Postupne prichadzajú skupinky turistov, čo sa vracajú zo základného tábora. Trojica Rusov (jeden z nich mi oznamuje, že mám hore krajanov - veľkú partiu Slovákov s kuchármi, nosičmi a sprievodcami), párik Austrálčanov (stavajú si v závetrí pekný Vaude Power Taurus, tak z nich o tom stane vyťahujem pár rozumov), a jeden Španiel, z ktorého má obrovskú radosť Anna, lebo si môže precvičiť svoju španielčinu. Žila tam trinásť rokov.

S Annou sme pre miestnych dosť nepochopiteľná dvojica. Po prvé nevedia pochopiť, prečo má chlap dlhé vlasy a baba krátke, po druhé nechápu, že nie sme pár ale iba kamaráti. A keď sa dozvedia, že sme sa pred týmto trekom takmer vôbec nepoznali (zoznámili sme sa minulý rok v ubytovni pod jazerom Tilicho, kde sme sa videli len dva večery), krútia hlavami a stále sa snažia prísť veci na kĺb. Ale žiadny nie je...

DEŇ 5: Ghunsa - Khambachen (4 095 m)

Účet v hoteli v Ghunse: 2550 NPR (21,25 €)
Prevýšenia: ↑885 m  ↓200 m
Vzdialenosť: 10,3 km, 5 hod.
Teplota: ráno 1 °C, cez deň 10 °C
Spotreba plynu: 0 min.
Milujem sny vo vyšších nadmorských výškach. Dnes to bola sci-fi paráda, sníval sa mi Počiatok - snívanie v snoch ďalších snov... Aj ked som sa dostal len do tretej úrovne, bolo to skvelé. Ešte nikdy som si sen neužíval tak ako teraz.

Neviem, ako je to možné, ale zasa vyrážam o 8:08. Tento trek už asi tretíkrát. Spočiatku sú ešte zvyšky džungle, ale tie sa menia na riedky ihličnatý les typu Liptov. Občas, keď kráčame naozaj potichu, stretáme kŕdle bažantov, nepálskeho národného vtáka, ktorého majú aj na niektorých bankovkách.
Začína sa tá krajšia časť treku. Prechádzame niekoľko mostov, z toho jeden naozaj old style - celodrevený postavený na skalách bez betónu, a po západnom brehu rieky začíname naberať výšku. Žiadne výšvihy nahor a nadol ako v džungli, ale pekná civilizovaná divočina s postupným stúpaním. Míňame vysoký vodopád vytekajúci z jaskyne.

Stromy sa vytrácajú, prudkým traverzom cez masívny zosuv pôdy sa dostávame... to je jedno, vidim Jannu! V diaľke a stracajúci sa v mraku, ale Jannu! Jannu (7711 m) je - spolu s Ama Dablamom - môj najobľúbenejší kopec. Je pravda, že odtiaľto zozadu nie je zďaleka taký majestátny ako z juhu, najbližšie tiež zrovna nie je, ale nevadí mi to. Tá silueta je neskutočná! Mingma s Annou mi zatiaľ utekajú a čakajú ma až na konci traverzu.
Ten zosuv je tiež zábavný. Chodník je uzučký, často zavalený štrkom a je naozaj prudký. Nebezpečným ho však robia veľké kamene, čo sa z času na čas zhora s rachotom zosúvajú. Schválne, či na tom chodníku v traverze nájdete Annu a Mingmu...
Na pahorku pred Khambachenom je symbolická brána do vysokohorskej časti Národného parku Kanchanjanga. Odtiaľto vyššie už všetko patrí štátu a napríklad stavbu ubytovní musí odsúhlasiť správa NP.
Oceňujeme, že chodník je už od Ghunsy vyznačovaný dvojmetrovými kolíkmi. Vchádzame do Khambachenu (Khambačenu), centra vysokohorskej časti severného treku.
Poobede si s Annou vybiehame ku stupe a kláštoru nad osadou a ponevierame sa po pasienkoch. Kláštor (na fotke nižšie je to tá lesklá strecha za Annou na poslednom pahorku) je zamknutý, ale cez medzeru v doskách sa dá vidieť dovnútra. Je tam čisto a upratané. Užívame si samotu a opustenosť miesta, proste všetko to, pre čo človek chodí do hôr. Aj keď nám počasie zrovna nepraje, aspoň neprší a občas sa oblaky zodvihnú natoľko, že vidíme, kde sme. Ale protiľahlé údolie s Jannu je v oblaku zahalené stále. Trochu ma to deprimuje, takéto počasie rád nemám a vadí mi, keď nie sú výhľady na končiare okolitých hôr.
Asi 100 metrov za starým kláštorom sú krásne terasy ukryté pred pohľadmi z údolia. Nedolieha sem hukot rieky ani kvílenie vetra, slnko sem ráno svieti oveľa skôr ako dolu. Miesto ako stvorené na táborenie, napriek tomu, že tu nie je voda a treba pre ňu schádzať dolu do dediny. Po hodinke sa úplne zaťahuje, takže zliezame dolu.

Večer si v pokoji čítam v studenej (naozaj studenej, sú tu 4 stupne) jedálni, keď sa pred siedmou prihrnie partička postarších Sloviniek. No, to budú asi tí „Slováci“, čo mi ich sľuboval ten Rus včera v Ghunse. Je to časť väčšej výpravy, prišlo im zle, tak zliezli nižšie. Všetko bolo v poriadku, až kým sa tie ježibaby nezačali spoločne modliť. MODLIŤ! Poriadne nahlas a poriadne dlho, vôbec im nevadilo, že tam sedí niekto, koho to vôbec nezaujíma. Sakra, trepem sa päť tisíc kilometrov do hôr, kam nikto nechodí, aby som si užíval pokoj, kľud a samotu, a tieto čarodejnice z toho urobia kostol! FUCK! Neostalo mi, len sa zbaliť a ísť spať na izbu (kde už medzitým teplota klesla pod nulu). FUCK FUCK FUCK!


DEŇ 6: Aklimatizačný deň Khambachen (4 095 m)

Prevýšenia:605 m 
Vzdialenosť: 10,1 km, 3:45 hod.
Teplota: ráno -5 °C, cez deň 10 °C
Spotreba plynu: 0 min.
Ráno sa splnili všetky moje vlhké sny - nádherné azzuro a teplota pod nulou. Jasno. Takže program na dnešný deň je jasný - výlet pozdĺž ľadovca Kumbakharka do základného tábora Jannu. Veľa ľudí tam nechodí a tých 400 výškových metrov vhodných na aklimatizáciu bez problémov urobíme. A ani sa pritom nejako veľmi nenarobíme, dnešok bude len oddychová vychádzka.

Z ubytovne mizneme ešte pred raňajšou modlitbou ježibáb zo Slovinska. Najprv trochu poblúdime pri hľadaní mostíku na druhý breh (asi preto, že sme sa vyhli bohoslužbe). Ten sa tu totiž mení aj viackrát ročne. Vždy po opadnutí rieky po monzúne, ktorý aktuálny mostík odplaví, sa na vhodne úzkom mieste medzi kameňmi položí zopár klád a je vybavené.

Na druhom brehu tiež trochu blúdime, prepletáme sa pomedzi kríky s ostrými vetvičkami do žľabu vedľa morény ľadovca Kumbakharka. Onedlho získavame dostatočný nadhľad, aby sme videli pekný zosuv zo včerajška či pohľad do protiľahlého údolia na západe, so zasneženým pásom šesťtisícových vrcholov Tanga.
Ale to podstatné sa deje na východe. Po dvoch hodinách sme v základnom tábore Jannu, priamo pod jeho mohutnou stenou. Oddeľuje nás od nej len ľadovec. Jannu je naozaj krásny kopec v tvare orla. Votrel sa mi do každej fotky, ktorú som tu urobil, nedá sa ho ignorovať.

Za ohybom údolia, vytŕčajú vrcholky Yalungu, osemapoltisícky na rovnakom vrcholovom hrebeni ako Kančendžonga, ktorá sa schováva za ním, a úplne vľavo špic Kanbachenu (7902 m).
Je tu fajn slnečná pohoda, trochu (trochu veľmi) ľutujem, že som si nezobral varič. Je to miesto ako stvorené na piknik s obedom. Musím si zapamätať, že na ďalšie bočné treky si musím ten varič zobrať, špeciálne, ak bude počasie vyzerať gýčovo.

Veľký kameň uprostred tábora je obetné a slávnostné miesto. Raz ročne tu majú miestni bujaré oslavy, pália ohne a chľastajú.
Načasovanie máme skvelé, po návrate do ubytovne sa okolo druhej zatiahne a nastane obligátna vlhká kosa - počasie, ktoré nás prenasleduje už od prvého dňa. Už ma tie mraky vážne štvú. Anna si na obed objednáva miestnu verziu hranoliek, ktoré sú dokonalé. Tak si ich na večeru dáva znova a ja tiež. Páni, toľko prplačiek s hranolkami... Najprv trochu uvariť. Potom prvýkrát osmažiť. Potom dovariť, a druhýkrát usmažiť. Vybrať, nechať odtiecť, nejaké korenie, a tretíkrát usmažiť. Medzitým prevracať, podlievať... Prplačka na dve hodiny, ale ten výsledok! Delikatesa! Zblajzol som to asi za tri minúty.

Anne sa podarilo trochu presušiť foťák. Je to kompaktný Sony RX100 s veľmi svetelným objektívom (1,8) a vysokou citlivosťou, vie dokonca priamo robiť HDR fotky. Vďaka tomu z neho lezú naozaj slušné interiérové fotky aj bez blesku, čo zhusta využívam. Jeden druhého ledva vidíme, ale fotky sú pekne svetlé. Z mojej zrkadlovky so svetelnosťou od 3,5 lezie jeden prúser za druhým, bez blesku to kvôli vysokému šumu naozaj nejde. Všetky fotky z interiéru sú fotené Anniným kompaktom.
Domáci pomaly pripravujú ubytovňu na zimu, o dva dni zídu dolu do Ghunsy, kde majú dom, a zostanú tam na zimu. Takže po ceste naspäť ich tu už nenájdeme. Škoda, sú veľmi milí, usmievaví a pozitívni. Balia do vriec nespotrebované zemiaky, ktoré sadia v marci a zbierajú na konci monzúnu v septembri, či ryžu, ktorá by mohla zhniť.

Sprievodca Mingma mi vadí, odrezáva nás od domácich. Samozrejme, on za to nemôže, robí to, čo má v popise práce. Ale tvorí bariéru medzi nami a majiteľmi ubytovní. Vlastne sme v niektorých ubytovniach domácich ani nestretli, všetko sa filtrovalo cez nášho sprievodcu - objednávky, platenie, všetky žiadosti o teplú vodu či deku. Ale v Khambachene sa to zmenilo, natlačil som sa do kuchyne a kecali sme. A ked sa pridala Anna so svojou o galaxiu lepšou angličtinou (predsalen je vydatá za Angličana), začínam sa cítiť fajn. Súčasť. Jasné, že je to len ilúzia, ale pocit je to dobrý.

Domáci, z ktorého sa vykľul miestny lama, budhistický duchovný, rozpráva o časoch, keď tadiaľto viedla obchodná cesta do Tibetu. Sám to poriadne nezažil, pamätá si to len z detstva a z otcových spomienok. Rozpráva, čo mu kedy rastie, ktoré mesiace ma najradšej (jún a júl, lebo má najmenej roboty a je teplo), kde sú v okolí pekné miesta (dve jazerá na západ od osady) atď. Skvelý večer, začínam sa konečne cítiť ako na treku v Nepále a spoznávať nielen hory, ale aj miestnych ľudí a ich život.

A v pohode sa pridal aj sprievodca Mingma, aj keď si všímame, že popíja viac, ako je v kraji zvykom. Každý jeden večer sa mu pletie jazyk z tongby, miestneho alkoholického nápoja z prosa, ktoré sa zalieva horúcou vodou a pije slamkou. A aby zahrievalo po celý večer, neustále sa do neho tá horúca voda dolieva.

DEŇ 7: Khambachen - Lhonak (4 735 m)

Účet v Khambachene (2 noci): 4465 NPR (37,20 €)
Prevýšenia: ↑695 m  ↓60 m
Vzdialenosť: 9,1 km, 4 hod.
Teplota: ráno -5 °C, cez deň 8 °C
Spotreba plynu: 0 min.
Ráno je už tradičné - studené a bez obláčika, akurát nad Ghunsou sa drží poriadny mrak. Spočiatku kráčame v tieni vrcholu Merra (6334 m), ale po hodinke sa dostávame na slnko a začína pravá vysokohorská pohoda. To, čo na týchto trekoch tak milujem. Pozvoľné stúpania do morény, traverzy svahov, otváranie sa údolí... Ako prvé na východe vidíme údolie ľadovca Ramdang a biely vrchol Kanbachenu (7902 m), ktorý sme včera videli z opačnej strany zo základného tábora Jannu.

Prechádzame popri vodopáde, okolo ktorého je krásne namrznutá vlhkosť. A prvýkrát na treku sa natierame opaľovacím krémom - v džungli bol tieň a poobede v ubytovniach bolo zamračené a zima, takže na nejaký krém sme si ani nespomenuli...
Pri ústí údolia vchádzame na rozľahlé zvlnené pasienky na moréne ľadovca Kanchanjanga. Sú tu zvyšky pastierskych domov a čo je hlavné, v plnej kráse sa ukazuje celé údolie za Lhonakom - plochý hrebeň s výrazným vrcholom Tangkonama (6215 m) a ukrčeným Drohmo Ri na konci. Veľmi zaujímavá je osamotená skala pri úpätí hrebeňa, ktorá vyzerá ako semafor pred údolím - otvorená dlaň, zakazujúca vstup. Anne zasa pripomína chlapa v klobúku. Myslím, že moja asociácia je lepšia... Neviem prečo ma pri tom pohľade napadajú známe Kollárove verše „Stůj noho! Posvátná místa jsou kamkoli kráčíš...“ A to teda vôbec nie som nijako poeticky založený.
Na pravej strane vykukuje ostrý hrebeň Gimmigely (6415 m). Z pasienkov ešte traverzom vybehneme na ďalšiu morénu, prejdeme mostík a už sa naľavo objavuje veľká pláň vyschnutého jazera. Na jeho brehu v diaľke vidím cieľ dnešnej etapy - osadu Lhonak, po nepálsky Čierna skala. Už zasa - to isté totiž znamená aj názov známeho vyhliadkového kopca po Everestom - Kala Pathar.
V Lhonaku je zvyšok partie, ktorá sa včera večer modlila v ubytovni v Khambachene, tak si na nich dávam pozor a vyhýbam sa im, ako sa len dá. Chvalabohu, dnes sa pozbiera zvyšok skupiny a poobede zíde dolu, takže tu ostaneme s domácimi vo veľmi jednoduchej ubytovni sami. Tí už to síce chceli zabaliť tiež a odísť na zimu do Ghunsy, ale kvôli nám tu ešte jednu noc zostanú. Sme poslední turisti v sezóne, hore v Pang Pema už nikto nie je (takže ten stan nakoniec zbytočne nevláčim) a po ceste naspäť bude všade prázdno až do Ghunsy. S tým však súvisí jeden zaujímavý problém - sprievodca Mingma nemá kde spať ani čo jesť. Takže veľkodušne zvolím k tomu, aby nás počkal v Ghunse a my tak máme pár dní od neho pokoj. Vôbec, ale naozaj vôbec mi to nevadí, aj keď mu za každý deň platíme 30 USD...

Anne sa to však veľmi nepozdáva. Mingma totiž nesie takmer desať kíl z jej výbavy, a teraz si to bude musieť niesť sama. Takže uzatvárame kompromis - Mingma jej vynesie vercajg do základného tábora a potom zmizne do Ghunsy, najbližšej otvorenej ubytovne. Stretneme sa s ním o štyri až päť dní. Dolu si už Anna tie veci nejako odnesie...

V Lhonaku sa teraz kúri ihličnatou čečinou, aj keď zohnať drevo na kúrenie je v tejto výške (4735 m) skutočné umenie.
Lhonak je osada, ktorá má skutočné problémy s hygienou. Záchody tu nie sú, na toaletu sa chodí za morénu ľadovca. A ten ľadovec podľa toho aj vyzerá, okrem toho je zahádzaný odpadkami z osady. Príšerný pohľad.

A k tomu je celá pláň posiata jačími hovnami. Tie sú síce fajn na kúrenie, ale znečisťujú všetku vodu navôkol. Preto nielenže kupujem poriadne prevarenú (a smradľavú) vodu, ale ešte si ju pre istotu sterilizujem SteriPenom a nakoniec tam prásknem tabletku. Čo by človek neurobil pre svoj citlivý žalúdok...


DEŇ 8: Lhonak - Kanchanjanga BC (5 120 m)

Účet v hoteli v Lhonaku: 1950 NPR (16,25 €)
Prevýšenia: ↑510 m  ↓155 m
Vzdialenosť: 7,5 km, 3:45 hod.
Teplota: ráno -10 °C, cez deň 0 °C
Spotreba plynu: 8:40 min.
Zima je ráno poriadna. Trochu ju podceňujem a po desiatich minútach chôdze v tieni takmer kolmého hrebeňa Gimmigely mám moje prsty po omrzlinách úplne tuhé. Bolia ako fras. Na východ slnka čakám ako na spasenie, ale hranica svitu na svahoch nad nami je ešte poriadne vysoko. Po ďalších desiatich minútach sa začínam naozaj báť, že mi omrznú znova, aj keď tá fialová farba je veru uhrančivá...

O hodinku sa konečne dostávam na priame slnko, ďalšiu hodinu mi trvá, kým rozmrznem. Ale tá túra! Toto je presne to, prečo chodím do Himalájí. Široké rozsiahle pláne v údolí obklopenom takmer kolmými hrebeňmi. Výhľady doďaleka, nikde nikto, lebo Anna sa stále prezlieka a Mingma na ňu čaká. Počasie dokonalé. Žiadny otravný hmyz ani iná háveď. Je síce okolo nuly, ale vietor na tejto strane údolia nefúka a na slnku sa tak dá chodiť v krátkych rukávoch. Teda, až keď rozmrznem...
Prekvapuje ma množstvo zveri, ktoré po ceste stretám. Kŕdle vtákov, stáda nahurov (blue sheep). Na to, v akej prdeli sme, je tu celkom živo. Stále hľadám Kančendžongu, ale tá potvora sa nie a nie ukázať. Vidno ju až takmer zo základného tábora, skôr nie.

Základný tábor je hrubá kamenná stavba čajovne obklopená terasami na stany. V mäkkom štrkovom svahu je hlboký zárez od vody, ktorý sa pri tábore vejárovito rozširuje. Je plný vody, teraz zamrznutej. V cípe, ktorý je táboru najbližšie, je zrúcanina starej chaty. Podmyla a zhodila ju práve zrážková voda z prudkého potoka.
Konečne vidím Kančendžongu (8586 m), ale jej ostrý špic je dosť nevýrazný vedľa dominantnejšieho oblého Yalungu (8505 m).
Staviam stan, v očakávaní silného vetra ho ešte ukotvujem aj cez trekové paličky, ale žiadny vietor nakonie neprichádza. Je takmer bevetrie. Anna, ktorú čaká kúpa stanu, mi môj Tarptent Scarp 2 chváli, čo ma - samozrejme - ako ješitného chlapa dosť teší.
Po obede sa prudko zatiahne a teplota klesá. Mám trochu obavy, ako prežijem noc. Predsalen som pripraveny na suchú zimu, ale -10 stupňov a vyše 70-percentná vlhkosť vzduchu mi môže dosť rozhodiť sandál. Naozaj sa toho bojím, však ešte nie sme ani v polovici treku.

Trochu mi na stane robí starosti namŕzajúca kondenzácia z mraku, v ktorom sme, tak otváram všetky vetracie otvory aj za cenu toho, že v stane bude chladnejšie. Ale pomáha to a to je hlavné.

Nastáva tá tradičná fáza himalájskych trekov - aj keď teraz ku koncu jesene to nie je až také radikálne ako v zime - nejako prežiť studenú noc, a užívať si krásne slnečné dni. Ale každú, úplne každú noc sa pýtam, či mi tá kosa a nočné nepohodlie za to stoja. A úplne každý slnečný deň si odpovedám, že áno. Aj keď v spacáku drkocem zubami od štvrtej poobedia do pol ôsmej rána, neschopný ani ruku vystrčiť, aby som si mohol čítať... Tie dni za to skutočne stoja.


DEŇ 9: Kanchanjanga BC, výstup na Drohmo Ri (5 936 m)

Prevýšenia: ↑↓820 m
Vzdialenosť: 3,5 km, 4 hod.
Teplota: ráno -12 °C, cez deň 0 °C
Spotreba plynu: 8:20 min.
Ráno je opäť krásne, jasné a studené. Nič konkrétne nás dnes nečaká, tak si dovoľujeme ležať v spacákoch až dovtedy, kým stan nezaleje slnko a naša pracovná morálka sa v tých -12 stupňoch prudko nezvýši. Konkrétne v základnom tábore Kančendžongy sa dnes slnko objavuje o 7:22 h. Ale keďže som sa tradične zobudil okolo šiestej, občas vybieham von zo stanu pokochať sa.Kanchanjanga BC alias Pang Pema, ako sa toto miesto pôvodne volá ešte od čias obchodného spojenia s Tibetom, je naozaj krásne miesto. Veľmi slnečné, schované v závetrí a celkom teplé. Ticho prerušujú len lavíny zo severných svahov protiľahlého hrebeňa a sporadické pukanie tečúceho ľadovca.

Tábor je, tak ako celá oblasť, pomerne čistý. Na každom obývanom mieste, aj na viacerých vyhliadkach, sú už od začiatku treku rozmiestnené koše. Ani Pang Pema nie je výnimkou. Na západnom konci tábora je vo svahu potok s chutnou vodou. Steripen tentokrát funguje skoro na jednotku, takže nemusím vodu degradovať tabletami. A čaj konečne chutí ako čaj a nie ako ponožky.

Možno som si mal vodu radšej prevárať sám vo vlastnom variči ako Anna, a nekupovať vodu od domácich zo smradľavých hliníkových čajníkov. Ale šetril som si plyn, nikdy neviem, kedy sa môže trocha plynu navyše zísť. Na celý trek mám iba jednu bombu, malo by mi to s asi pätinovou rezervou vyjsť. A vo výškach (v základnom tábore aj na druhej strane v Ramche) by som mal mať stále dostatok tlaku v bombe, aby varič horel s poriadnym výkonom aj pri nízkych teplotách a tlaku.
Anne je nejako blbo, túto noc prehlásila za najhoršiu vo svojom živote. Bolela ju hlava, nemohla spať, otravovala ju zima - jednoducho samé radosti, ktoré spríjemňujú noci vo vyšších nadmorských výškach. Takže to vyzerá, že pôjde dolu a ja tu ostanem sám. To by celkom šlo... Ale aj tak do nej nalejem cesnakovú polievku a ukecám ju, aby to skúsila rozchodiť - vzhľadom k tomu, že až do tejto noci nemala vôbec žiadne príznaky výškovky je šanca, že to o pár hodín opadne a bude dobre. Pre istotu jej robím rozlúčkovú fotku s odrazom Kančendžongy na okuliaroch, aby mala dôkaz, že tu bola.
Varím si tradičnú krupičnú kašu so škoricou od Bonavity, dávam na slnko veci, u ktorých je kritické, aby boli dokonale suché (to znamená asi tak všetky), a vyrážam na túru na Drohmo Ri (5915 m), kopec asi 800 metrov nad táborom. Je to iný kopec ako takmer sedemtisícový Drohmo (6881 m) o dva kilometre ďalej, na ktorý je dobrý výhľad práve z vyhliadkového Drohmo Ri.

Do bundy, ktorú pre túto príležitosť vyhlasujem za nákladnú, natlačím:
• náhradné powerstretchové rukavice,
• druhý teplejší nákrčník,
• pollitrovú fľašu s izotonickým nápojom,
• druhý, širokouhlý objektív 10-22 mm,
• náhradnú baterku do foťáku,
• pas a všetky peniaze, čisto pre istotu.

Cez plece zrkadlovku, do ruky paličku a vyrážam. Anna pôjde tým istým smerom, ale neskoršie a len tak výletne, pokiaľ sa bude dať. A keď sa dať nebude, po návrate ju už v tábore nenájdem a stretneme sa o niekoľko dní v Ghunse.

Pasienok sa veľmi skoro mení na štrkový svah. Zle sa po ňom ide, noha lieta, nemá oporu. Potom sa do cesty postavia kamenité suťoviská z kameňov všetkých veľkostí od najmenších až po osobné auto. Navyše je chodník v strmom svahu nejasný a cieľ nevidím, takže nemám zrovna najlepšiu predstavu, kam to vlastne idem. K tomu sa pridáva studený vietor, preto na seba navliekam všetko, čo mám. Výstup je skutočne nepríjemný, ale výhľady stoja za to.

Po troch hodinách som hore. Fantázia. Musím povedať, že výhľad na masív Kančendžongy bol zaujímavejší asi v polovici stúpania, teraz mam už priveľký nadhľad a som príliš ďaleko.
Na druhej strane je z vrcholu kopec iných a netušených výhľadov - na biely hrebeň s vrcholom Drohmo na severe, pohľad cez ľadovec a jazierko až do ústia údolia s ľadovcom Kančendžonga...
Drohmo (6 881 m)
Pekné miesto, a rozhodne stojí za návštevu. Cesta dole po tom štrku a uvoľnených kameňoch je čisté peklo, ale aspoň to ubieha rýchlo. Dolu ma už čaká klasická vysokohorská pohodička - tábor zaliaty slnkom, krásne výhľady, teplo a bezvetrie. A Annine veci, takže tu zrejme zostala a pobehuje niekde naokolo.
Rýchlo si v Jetboile varím polievku s  kuskusom, beriem si čítačku a sadám si do trávy pár metrov nad táborom. Milujem to! Pohoda, ticho, kľud, žiadny tlak, nič ma nevyrušuje.

Poobede si chcem ešte vybehnúť za ohyb ľadovca do výškových táborov, ale asi po trišvrtehodine strácam chodník a vystúpať 300 metrov na šmykľavú morénu, aby som zhora našiel nejakú cestičku smerujúcu na sever, sa mi už nechce. Asi by som to aj tak do západu slnka nestihol, tak sa vraciam naspäť.

Okolo druhej sa rovnako ako včera zaťahuje mrakmi stúpajúcmi z údolia, z ktorého sme prišli. Sprevádza ich mráz a vysoká vlhkosť, takže tá pohodička zasa nejako dlho netrvala. Keď sa o pol tretej slnko schováva za Gimmigelu (6415 m), nastáva zbesilé balenie vecí do stanu, aby nevychladli, nezvlhli a nezamrzli.
Z celého dňa dokážeme na túry a iné kochacie aktivity využiť maximálne tak 6 hodín. Škoda. Škoda, že je také neobvykle vlhké počasie, škoda, že musíme do spacákov zaliezať už o tretej-štvrtej, škoda, že nemáme také jasné výhľady, ako mal Oleg pred rokom v rovnakom čase.
Ale zasa som rád, že sľubovaná snehová chumelica sa nám zatiaľ vyhýba. Keby napadol sneh, návrat cez zasnežený strhnutý svah pod Khambachenom by bol veľmi, veľmi obtiažny, ak nie nemožný. V každom prípade nebezpečný, to si ja rád odpustím. Hodinu po západe slnka však mraky miznú. Ostala kosa, je -9 °C, ale krásne jasno, s tradičným fialovým nebom. Milujem to.
Som dobre najedený a oblečený, tak hodinku pobehujem po vonku, skúšam robiť fotky s dlhou expozíciou (dosť to neviem a v tej zime na to padla jedna celá baterka) a pozerám na hviezdy. To je tu o dosť iný zážitok, ako trebárs v Alpách. Mňam.




DEŇ 10: Kanchanjanga BC - Lhonak (4 735 m) + výlet na ľadovec

Prevýšenia: ↑155 m  ↓510 m
Vzdialenosť: 7,5 km, 3 hod.
Výlet na ľadovec (5 105 m): ↑↓380 m, 7,1 km, 3 hod.
Teplota: ráno -13 °C, cez deň -2 °C
Spotreba plynu: 6:54 min.
Je to najúžasnejšie počasie, aké si môže človek predstaviť. Jasno, poriadne pod nulou, ale vďaka silnému slnku a úplnému bezvetriu mám na sebe iba merinový rolák a vykasané nohavice. Úžasné ráno. Čo viac si môže našinec želať? Snáď už len to, aby tu namiesto Anny bola Maťa s Dolfíkom a užívali si to celé so mnou. No na takúto vysokohorskú túru si bude musieť mladý ešte pár rôčkov počkat... Ale kráti sa to!
Balím stan, pričom mi ho Anna znovu dlho a kvetnato chváli, takže to asi nebudú len zdvorilostné reči. Páči sa jej dokonca tak, že si ho chce kúpiť - napriek tomu, že pre jej účely na cestovanie bicyklom je zbytočne odolný a ťažký (1,7 kg).

Tábor je zbalený, venujem mu ešte posledný pohľad. Smutná chvíľa. Nechcem odtiaľto ísť preč! A nechcem a nechcem a nechcem!
Zhruba v polovici cesty sa dvíha vietor a je po pohode. Prvýkrát vyťahujem membránovku z goráčovského Active Shellu, zvedavý, či sa budem potiť alebo nie. V starom GTX Pro by som sa v týchto podmienkach potil, preto ho nepoužívam. Active Shell to však udýchal bez straty kytičky, zdá sa, že ho v týchto vysokohorských podmienkach budem môcť používať ako vetrovku.

Krásne rozviate cirrusy nad Kančendžongou signalizujú zmenu počasia.
V žľabe pod vrcholom Tangkonama Peaku, ktorým som prešiel pred dvadsiatimi sekundami, práve zhučala kamenná lavína. Stihnem odfotiť akurát sadajúci prach. Mám rovnaké šťastie ako minulý rok pod Dhaulágirí, kde masívna snehová lavína padla na chodník päť minút po mne.
V Lhonaku je pusto. Odišli ľudia, kozy aj jaky. Zima prichádza a všetci sa sťahujú do nižších polôh. Zmizli aj paraboly satelitných telefónov a slnečné kolektory, domáci ich zamkli dovnútra domov alebo zbalili a zobrali so sebou nižšie..

Robím si rýchlu polievku s kuskusom, vybavujem nákladnú bundu potrebnými proprietami a vyrážam do širokánskeho údolia severne od Lhonaku. Malo by tam byť niekde v ľadovci Lhonak schované jazierko, z ktorého oficiálne vyteká Ghunsa Khola.

Spočiatku idem po kraji vyschnutého jazera, na brehu ktorého stojí Lhonak. V období dažďov je vraj plné vody. Chodník sa postupne posúva doprava až k upätiu svahu, do ktorého miestami stúpa kvôli potoku. Potom križujem suťovisko z bočného údolia. Celé údolie je plné kamenia, skál a štrku. Vyzerá to, že to bude podobný pôrod ako včerajší výstup na štrkový Drohmo Ri. Nie je to tak, kamene všetkých veľkostí sú pevné a pod nohami neutekajú. Navyše sa dobre prekračujú, takže si stačí vytýčiť smer (každý asi zvolí trávnatý pahorok v strede morény) a držať sa ho.

Cestou ma trochu zastaví širší potok a chvuiľu mi trvá, kým nájdem vhodný brod. Pre istotu si ho označím kamenným mužíkom (a po ceste naspäť ho naozaj v tom kilometer širokom údolí trafím) a stúpam do morény.
Tam ma čaká sklamanie, to jazierko je tiež suché a po jeho dne sa kľukatí chudobný potôčik. Potom sa však otočím a je mi jasné, že tento výlet bol naozaj dobrý nápad. Spoza troch hrebeňov vytŕča magický Jannu s oboma svojimi ramenami.
A mraky, ktoré sa otrocky držia ľadovca Kanchanjanga a ani zaboha neuhnú do iného údolia, tomu dávajú korunu. Je to jeden z tých prírodných javov, ktoré majú pomerne jednoduché vysvetlenie, ale aj tak pôsobia trochu surreálne. Nad ľadovcom je väčšia zima a vysoká vzdušná vlhosť tam preto kondenzuje veľmi skoro. Tým sa zároveň zohrieva. Zároveň medzi vzduchom nad ľadovcom a rozpálenými svahmi v hornej časti údolia je najvyšší teplotný gradient, preto sa údolné prúdenie vybaví práve tu. Neskôr poobede, keď sa už začnú ochladzovať aj neľadovcové plochy bočných údolí, teplotný gradient nad ľadovcom nie je taký veľký a oblačnosť sa začne trhať aj mimo neho. Veľmi dobre sa na to pozerá. Naozaj pekné miesto s peknými vyhľadmi.
Na pravej strane potoka vidím chodník, ktorým sa dá ísť až k sútoku ľadovcov Chabuk a Chijima, ale ja trdlo som si zabudol čelovku. Za svetla by som sa vrátit nestihol a prechádzať suťoviskami potme je o vyvrtnutý kotník. Nuž, nabudúce budem vedieť, že do tohoto údolia sa dá naplánovat výlet na celý deň a dostať sa až k ľadovcom na severe. Slnko tu svieti významnú časť dňa, tieň je až okolo tretej. Som si istý, že z tej tisícky turistov ročne, čo podľa nepálskeho ministerstva turizmu oblasť Kančendžongy navštívia, sem zablúdi naozaj len pár.

Blízko potoka narazím na fotopasce. Táto oblasť je jednou z mála známych miest výskytu snežného leoparda, fotopascami monitorujú jeho pohyb.

Na východe je vidno údolie s vrcholom Tangkonama Peaku (6215 m). Tam by sa po strmej moréne dalo dostať tiež a poprechádzať sa v údolí ľadovca Chhyatungdinga. Na túto stranu hrebeňa už zaručene nechodí nikto... Jednoducho, je tu toľko možností na osamotené a pritom bezpečné vychádzky, že je škoda nevyhradiť si na to celý deň. Či dva.


DEŇ 11: Lhonak - Khambachen (4 095 m)

Účet v hoteli v Taplejungu: 1650 NPR (13,75 €)
Prevýšenia: ↑70 m  ↓700 m
Vzdialenosť: 9,1 km, 3 hod.
Teplota: ráno -6 °C, cez deň 4 °C
Spotreba plynu: 6 min.
Cesta naspäť je fajn. Človek si môže obzerať vrcholy a hrebene, ktoré pred pár dňami videl, z iných strán i perspektív. Po ceste hore to také nebolo, ešte som nevedel, čo je čo a ako tie miesta či vrcholy navzájom súvisia. Teraz je to jeden celok a dáva to zmysel. Paráda. Taký vrchol Kangbachenu som si obzrel z troch strán - z juhozápadu zo základného tábora Jannu, zo severu z vrcholu Drohmo Ri, a teraz zo západu ponad ľadovec Ramdang. A tak je to s väčšinou vrcholov v celej oblasti, obzerať si ich môžeme dosýta zo všetkých strán.
Sprievodca Mingma, ktorý ukecal domácich v Khambachene, aby odložili odchod dolu do Ghunsy a mohol u nich na nás počkať, nám prišiel naproti. Stretávame ho pri vodopáde s namrznutým okolím, ktorý sa však za tých pár dní dosť zmenil. Námraza z vodnej triešte pokrýva celé suťovisko až nadol do rieky. Dá sa prejsť veľmi ťažko, ľad je tvrdý a veľmi šmykľavý. Mingmovi sa ho opačným smerom prejsť nepodarilo, z našej strany sa dá kreatívne došmýkať takmer až na druhú stranu, kde nám už sprievodca pomáha dostať sa na pevnú zem.
V Khambachene chceme zasa zostať dve noci. Keď už tu domáci kvôli nám ostali o pár dní dlhšie, aspoň im urobíme kšeft. A bude tak čas na výlet k jazerám Nupchu v severozápadnom údolí.

DEŇ 12: Khambachen (4 095 m), výlet k jazerám Nupchu (4 855 m)

Prevýšenia: ↑↓860 m
Vzdialenosť: 12,7 km, 6:30 hod.
Teplota: ráno -7 °C, cez deň 0 °C
Spotreba plynu: 10:20 min.
Ráno vyrážame s Annou aj Mingmom niečo po ôsmej, keď do údolia začína svietiť slnko. Beriem si aj bágel, aj keď je takmer prázdny - mám tam len varič a pre všetkých jedlá v sáčku. Bohužiaľ varič sa mi už do nákladnej bundy naozaj nikam nezmestil, tak som to musel urobiť takto... Trochu zazmätkujem, keď po pár minútach zisťujem, že som na izbe zabudol GPS logger, prístroj na záznam trasy. Zhadzujem ruksak a utekám pre neho naspäť. A pred izbou zisťujem, že kľúče od izby som zasa nechal v tom ruksaku... Ale inak som svojprávny.
Cesta vedie údolím na severozápad, je plná potokov. Sklon je rovnomerný a výška pribúda síce pomaly, ale stále. Vystúpame na pár morén, skupinka sa potrhá, až sa napokon po troch hodinách lenivého šliapania ocitám na dne vyschnutého jazera hlboko pod vrcholom Nupchu (6044 m). Všade navôkol sú morény a masívne zosuvy, po dne sa kľukatí stužka potoka, väčšinou zamrznutého. Napravo na štrkovom svahu vidím naskladaných veľkých mužíkov, prísľub nejakej atrakcie. Tak k nim zamierim. Paráda, trafil som zrovna to jazero, ktoré som podľa mapy trafiť chcel!
Akurát ho už neobklopuje ľadovec, ako hovorí mapa, ten poriadne ustúpil. (A ako zisťujem doma na Google Maps, asi kilometer severozápadne a asi o dvesto výškových metrov vyššie nové a väčšie jazero, dokonca s vkusným polostrovom, a to je naozaj obklopené ľadovcom.) Miesto je to však aj tak pekné. Dokonca s výhľadom na Jannu. Tak sa tu zložím, a mne aj Mingmovi, ktory ma medzičasom dobehol, varím nejaké to jedlo. Sebe lazane, Mingmovi paradajkovú polievku. Anna niekam zmizla, kričím na ňu z pahorku, ale údolie je tak široké, že ju v tom čiernom oblečení nemám najmenšiu šancu zbadať.
Po jedle ešte obehnem jazero kvôli fotkám, zbalím sa a zliezame smerom ku dnu bývaleho plesa. V diaľke za stužkou potoka vidím čiernu postavu, Annu. Kričím na ňu a predvádzam trochu telocviku, aby si ma všimla. Normálne to je vo výške takmer 5000 metrov celkom fuška, ale už sme aklimatizovaní a tak mi to veľký problém nerobí. Po pár minútach, kým ja zleziem dolu a Anna nájde vhodný brod cez potok na náš breh, dochádza k šťastnému stretnutiu. Netrvá však dlho, Anna sa chce ísť tiež pozrieť na „naše“ jazero. Tak jej iba zohrejem vodu pre jej dehydratované jedlo, ktoré si schováva pod bundu a vyráža k nemu. Ja schádzam dolu a držím sa západného okraja údolia, odkiaľ je otvorenejší pohľad na celý masív Jannu aj s jeho ľadovcom.
Cesta naspäť je úžasná. Doslova. Pred nosom mám stále Jannu aj s protiľahlým údolím, perspektíva sa mení tak, že ten výhľad je každú chvíľu nový a zaujímavý. Aj keď na fotkách to tak pestro asi nevyzerá.

Tento výlet je naozaj fantastický. Údolie je veľmi rôznorodé, sú tu pasienky, budhistické sväté miesta, zaujímavé brodenie potokov, jazerá s výhľadmi, ľadovec... Nenudil som sa z tých šiestich hodín ani minútu.
Večer sedíme pri ohni v kuchyni spolu so synom domácich. Bavíme sa o životných podmienkach u nás a v Nepále. Nepálci v horách vo všeobecnosti neplatia dane ani nič podobné, pokial si dokážu sami postaviť dom a dopestovať jedlo, o vládu ani nezakopnú. Majú vodu, políčka s ryžou či zemiakmi, jaka alebo kravy.

Vo vysokohorskej oblasti, čo je tu oblasť od Khambachenu vyššie, platia trochu iné podmienky. Po prvé, ako majitelia turistickej ubytovne platia správe národného parku poplatok 15 000 rupií ročne. A keď chcú postaviť ďalšiu, tak môžu, ale potrebujú od správy povolenie, čo je obyčajne len formalita. A to je všetko, čo sa týka kontaktu so štátom. Nepotrebujú žiadne projekty, elektrikárske, stavebné ani žiadne iné, nikto nič nepríde kolaudovať ani daniť... Môžu žiť.

Možno preto je tak veľa Nepálcov šťastných. Často v horách stretávame 60-70-ročné starenky s vráskami od úsmevu okolo očí. Nie je tu vidno hlad ani nešťastných ľudí, len skromné podmienky, ktoré si my, ľudia z „civilizácie“, mýlime s chudobou a nešťastím.

Pravda, tento „ľahký život“ sa týka iba Nepálcov v horách a nie je také jednoduché sa do týchto miestnych komunít dostať. Život Nepálcov v mestách sa už podobá na to, čo pozname od nás. Treba platiť úplne za všetko.

Koniec filozoficko-romantického okienka. Idem spať.

DEŇ 13: Khambachen - Ghunsa (3 425 m)

Účet v Khambachene (2 noci): 3800 NPR (31,70 €)
Prevýšenia: ↑200 m  ↓885 m
Vzdialenosť: 10,3 km, 3 hod.
Teplota: ráno -5 °C, cez deň 8 °C
Spotreba plynu: 0 min.
Ráno s lúčime s miestnymi, do Ghunsy odchádzaju až dve-tri hodinky po nás. Naozaj som sa u nich cítil príjemne, boli veľmi priateľskí. Keď som pri raňajkách povedal, že neviem, čo je to tibetský chlieb, grátis mi jeden urobili. A vôbec, jednoducho som bol spokojný, tak som im dal 1000 rupií navyše. Mladý, ktorý nás kasíroval, ich okamžite dal mame ako človeku, ktorý okolo nás najviac behal. Pekné gesto.

Odchádzame pred východom slnka. To predvádza na vrchole Jannu zaujímavú hru svetla a tieňa.

Olegova rada stráviť viac času vrátane aklimatizačného dňa v Khambachne sa ukázala ako zlatá. V konečnom dôsledku sme tu strávili najviac nocí (štyri) z celého treku a aj tak sme sa tu nenudili. Vlastne, pokojne by som uživil tých nocí aj viac, zostali mi navôkol nejaké vyhliadkové resty.

Cesta naspäť do Ghunsy nestojí za reč. Okrem masívneho zosuvu (hru s hľadaním Anny s Mingmom si môžete zahrať znova) a vodopádu nie je počas nej vidieť nič, pri čom by srdce vysokohorského turistu zaplesalo. Navyše, však som to už celé raz videl cestou nahor...
V Ghunse sme tiež sami, jediní turisti široko-ďaleko. Obaja si za 350 rupií objednávame hot shower, čiže kýbel teplej vody. Ono po pätnástich dňoch od poslednej sprchy v Káthmandu by sa už nejaká lepšia očista aj patrila. Napriek tomu, že si umývam aj vlasy a fúka nepríjemný studený vietor sa zdá, že tentokrát ani neprechladnem. Chvalabohu, svieti slnko a zatiaľ sa zatiahnuť nesihlo.

Domáci mi opäť pózuje, teraz v kuchyni. Na stenách sú naukladané hrnce, taniere aj poháre na tongbu, pod stropom sú zavesené jačie syry a mäso, ktoré sa tak pomaly údia. A nesmrdia.
Pred ubytovňou, kde sa v závetrí vyhrievam na slnku a čítam si, je malá myš. Chvíľu som si myslel, že sa opaľuje, lebo spočiatku sa občas aj hýbala, ale potom ju to hýbanie prešlo.
V dome nižšie práve prebieha schôdza miestnej komunity v Ghunse. Preberajú stavbu nového vodovodu, čo znamená natiahnutie dlhokánskej čiernej hadice z niektorej stráne navôkol. Čiernej preto, aby sa voda ráno rozmrazila čo najskôr. Trvá im to celé poobedie a súdiac podľa hlasných výbuchov smiechu si pri tom užijú kopec zábavy.

4 komentáre:

  1. Jak je možné, že jsem si tohoto článku všiml až teď? Super výlet! Velice mě to navnadilo! Už se těším, až si přečtu druhou půlku!

    OdpovedaťOdstrániť
  2. I am Glad to read you had great time over Kanchenjunga with us. Absolutely great article and sharing Eye Catching Photos from the Area.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. skvely trek a vyporne napisane, na jesen sa tam chystame, nenesiel som nikde kontakt na teba, mozes sa mi prosim ozvat dbozon@gmail.com
    Vdaka

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Super blog! Množstvo praktických info a krásne fotky. Rád by som sa spýtal na pár vecí. Ak si si našiel čas, napíš mi prosím na foltyn.miso@gmail.com Chystám sa do Nepálu v polke októbra a bol by som ti vďačný za pár info :) Ďakujem.

    OdpovedaťOdstrániť